Taliančina:
kde to sme, prosím vás?
Pred koncom roka som si, tak ako mnohí, našla čas na reflektovanie udalostí starého roka, na premyslenie toho, čo by som chcela v ďalšom roku zažiť a ktorým smerom sa chcem uberať. Dlhšie som premýšľala nad tým, že sa podelím o svoje prvé kroky v taliančine. A prečo? Aby som povzbudila všetkých, čo sa tento (alebo aj iný) jazyk učia od základov.
Taliančina od nuly
V taliančine sa ako lektorka venujem najmä začiatočníkom a mierne pokročilým študentom. Pred rokmi som v ich pozícií bola aj ja sama a stále si pamätám tie pocity – istú zmes nadšenia a silných pocitov motivácie pri počúvaní hudby, pretože taliančina je jednoducho… dolce, bella, romantica, affascinante. Zároveň však šlo o jazyk, ktorý som sa predtým nikdy neučila a ja som už dovŕšila dospelosť. Mala som občas obavy z toho, či štúdium zvládnem, ale tá motivácia a nadšenie boli silnejšie.😊❤️
Vo všeobecnosti ma vždy bavilo štúdium cudzích jazykov, takže jazykové semináre z taliančiny mi robili radosť. Ako to však už býva, šlo najmä o gramatiku a konverzácie chýbali. Gramatické cvičenia mi vôbec nevadili, práve naopak, keďže gramatiku mám rada, ale faktom je, že komunikácia je v jazyku nevyhnutná.
V prípade, že ste introvert a perfekcionista ako ja, môže to byť s komunikáciou v cudzom jazyku ešte ťažšie. Sama som poznala tie pocity, že nechcem urobiť chybu, nechcem povedať hlúposť a celkovo vety mi v hlave jednoducho „nenaskakovali“. Kombinácia potreby rýchleho napredovania, zlepšenia komunikácie v taliančine a túžba po zahraničnej skúsenosti ma priviedli na intenzívny mesačný jazykový kurz taliančiny na juh Talianska, do Kalábrie.
Reggio Calabria
V meste Reggio Calabria som strávila celý júl, hneď po ukončení prvého ročníka na univerzite (takže po roku s taliančinou). Taliančina mi nešla vôbec zle, práve naopak. Známky som mala dobré, postupne som rozširovala slovnú zásobu, počutému som už celkom rozumela a mala som za sebou už nejaké to indicativo presente, passato prossimo, imperfetto, futuro semplice a pod. Na základe jazykového testu pred začiatkom kurzu ma zaradili do úrovne B1. Tomu však niečo ešte prechádzalo…
Priame lety na miesto nie sú, takže bolo treba prísť s alternatívou, ako sa dostať do cieľa. Prvýkrát sme teda leteli s kamarátkou z Bratislavy do Ríma, tam sme sa z letiska Ciampino presunuli na stanicu Tiburtina a tam večer nastúpili na autobus. Ráno sme dorazili do cieľa. Aby sme však nastúpili na správny autobus, aby sme sa presunuli z letiska na autobusovú stanicu, som potrebovala komunikovať, spýtať sa na cestu. Ako som to urobila, keď som mala strach z rozprávania v novom jazyku? V angličtine, samozrejme.
CieĽ
Ráno som sa v autobuse zobudila, cez okno som videla žiarivé lúče Slnka a vedela som, že sa zrejme blížime k cieľu a čoskoro sa moje oči budú môcť tešiť z pohľadu na more. Nevedela som, kedy presne treba vystúpiť a nechcela som riskovať, že vystúpim na nesprávnom mieste. Obzrela som sa na sedadlo za mnou, sedel na ňom istý pán (talian) a ja napriek hlúpemu pocitu som zo seba konečne dostala aspoň „Dove siamo, per favore?“
A takto to začalo…😊 Po mesiaci som sa nevrátila hneď domov, ale strávila ešte niekoľko dní na cestách (Rím, Abruzzo, Benátky) a či šlo o ubytovanie, reštaurácie alebo akékoľvek iné bežné situácie, všetko som riešila už len po taliansky. 😊
O tento príbeh sa rada delím s mojimi študentmi. Rada ich takto povzbudzujem v prípade, že majú pocit, že im to nejde, že možno nemajú talent alebo je učenie pre nich príliš náročné a chválim ich tým spôsobom, keď vidím, že skutočne rýchlo napredujú a veľmi rýchlo dokážu pri komunikácií so mnou reagovať. Ak som to zvládla ja, nie je dôvod, prečo by to nezvládli aj oni… 😊
P. S. Ak by ste sa chceli dozvedieť niečo viac o meste Reggio Calabria, môžete si pozrieť môj starší článok na blogu TU. 😊