NEAPOL: mesto plné kontrastov i chutí
Neapol je, podľa môjho názoru, mesto, ktoré väčšinou ľudia buď nenávidia, alebo milujú. Kolíska pizze je 3. najväčším talianskym mestom. Je iné, ako ostatné mestá. Je plné priepastných kontrastov.
Chudobnejšie štvrte, ale aj historické centrum, sú plné ošarpaných budov. Vytvárajú dojem, akoby sa tu zastavil čas, akoby sme ani neboli v Európe. Všade, kam sa pozriete, sú koše s odpadkami. V tom lepšom prípade sú odpadky len v koši, väčšinou sú však tak plné, že nie je možné udržať smeti pohromade a tie sa vydávajú na svoju dobrodružnú cestu po meste. Na tomto nie je veľmi čo milovať…
Na druhej strane, mesto má svoje čaro. Učaruje vám tak, že aspoň na chvíľu zabudnete na to negatívne. Každé sústo pizze vás dostane do tranzu a v porovnaní so Slovenskom vás udiví, že za prijateľnejšiu cenu. Pri prechádzke popri prístave si vychutnávate zmes horúcich lúčov slnka s príjemným morským vánkom a chuťou „gelata“ na jazyku. Čo sa dá na tomto nemilovať?
Neapol určite nie je jedno z najbezpečnejších miesto v Taliansku či v Európe, má svoju povesť (mafia, krádeže, odpad…). Netreba na to zabúdať, ale netreba ho kvôli tomu ani úplne zatracovať…
Cesta do/z Neapola
Neapol som plánovala navštíviť už veľmi dlho a konečne sa mi podarilo zorganizovať jeho návštevu. Leteli sme z Viedne a znova sme využili parkovisko TOM parking vo Schwechate, kde sme nechali naše auto. Hneď vedľa parkoviska je vlaková stanica Kaiserebersdorf, odkiaľ chodí vlak S7 priamo na letisko každých 30 min. a cesta trvá 9 min. (3 zastávky).
Po prílete do Neapola sme sa nemuseli veľmi zaoberať tým, ako sa dostaneme z letiska, pretože sme mali dopravu grátis od Bookingu. Cestou späť sme už túto možnosť nemali, takže sme využili Alibus zo zastávky Molo Carlo Pisacane TU. Nie je to jediná zastávka, dá sa nastúpiť aj pri Stazione centrale. Cesta na letisko Alibusom stojí 5 € (2024).
Neapol: čo nevynechať
Piazza del plebiscito, galleria umberto I. a fontana del gigante
Tieto miesta sa nachádzajú v blízkosti prístavu a mora. Bol by hriech sa tam nezastaviť počas prechádzky mestom. Piazza del Plebiscito mi prvýkrát „padla do oka“ pri pozeraní seriálu L’amica geniale. Odvtedy som to námestie chcela vidieť. Organizujú sa tam rôzne koncerty a iný program, takže v čase našej návštevy bolo rozostavané pódium.
Galleria Umberto I je určite nutnou zastávkou pri návšteve mesta. Ak ste boli v Miláne, viete, že táto nákupná oblasť veľmi pripomína práve tú v Miláne. Nájdete tu obchody s rôznymi značkami, ale aj kaviarne a pod.
Prechádzajúc popri mori smerom do jednej z krajších štvrtí, ktorá sa nazýva Chiaia, narazíte na veľmi fotogenickú fontánu zo 17. storočia „Fontana del Gigante“ a môžete sa pozerať aj na Castel dell’Ovo. Zámok sme pozorovali len z vonku, nedalo sa do neho vstúpiť. V blízkosti sa nachádza Desio Gelato & Pastry (TU), kde majú úplne úžasnú zmrzlinu. Kúpite si ju, vybehnete von, prejdete na druhú stranu cestu a môžete si popri zmrzline užívať výhľad na more a hrad.
metro stanica toledo, quartieri spagnoli a vyhliadka vomero
Keď niekto povie „Neapol“, predstavím si (okrem pizze a iného) úzke uličky, dav ľudí, prádlo povešané medzi budovami. Táto predstava je pravdivá, nie je to tak len vo filmoch. Keď sa však presunieme do „Španielskej štvrte“ (Quartieri spagnoli), ocitneme sa v uličkách plných obchodov, barov a reštaurácií. Medzi budovami visia rôzne dekorácie, nielen čistá bielizeň. Toto všetko spolu so studeným drinkom vytvára magickú atmosféru. 🙂
Zo Španielskej štvrte možno vidieť na „kopec“. Na ňom je ďalšia štvrť, Vomero. Štvrť je pekná, viac udržiavaná než centrum. My sme sa tam vybrali len raz kvôli výhľadu na mesto. Takže sme sadli na metro (stanica Via Toledo) a dopravili sa tam. Na vyhliadku potom, samozrejme, už po vlastných.
Spmínaná stanica Via Toledo je pre mňa najkrajšou stanicou, ktorú som doteraz videla. 🙂 Štýlom pripomína podporský svet.
Duomo di napoli a monastero di santa chiara
Pri každej návšteve nového mesta máme na zozname aj nejaký kostol. V Taliansku sú kostoly nádherné a myslím, že sú zaujímavé a majú svoje miesto v dejinách a je na nich čo obdivovať. Každý si na nich dokáže nájsť niečo svoje, a to bez ohľadu na vierovyznanie.
V historickom centre mesta nájdeme krásnu katedrálu „Duomo di Napoli“. Určite sa tam treba zastaviť. Vstup nič nestojí. Konštrukcia tejto katedrály začala už v 13. storočí a okrem krásneho interiéru a exteriéru tu sú uložené aj relikvie San Gennara, patróna mesta.
Ďalšou zastávkou by mal byť Komplex sv. Kláry. Prvé, čo nám padne do oka pri pohľade na komplex Santa Chiara je určite krásna záhrada s majolikou. Kláštor bol založený už v 14. storočí. Počas 2. sv. vojny bol značne zničený pri bombardovaní. Následne prebehla rekonštrukcia.
port'alba a galleria borbonica
Za zmienku jednoznačne stojí Bourbonský tunel. Ešte pred jeho návštevou sme však prechádzali cez „Port’Alba“. Ide o starobylú bránu mesta. Miestu sa potešia najmä milovníci kníh, pretože je tam hneď niekoľko kníhkupectiev a tie ponúkajú aj knihy z druhej ruky a nie je ich práve najmenej. Takže všade, kam sa obzriete, vidíte knihy. 🙂 Ja som si zaobstarala úlovok za 5 €. 🙂
Galleria Borbonica (=Bourbonský tunel) má v meste niekoľko vstupov. My sme si vybrali ten z „Vico Grottone“. Prehliadky prebiehajú spolu so sprievodcom (aj v angličtine). Zvolili sme si anglický výklad, aby rozumel aj manžel. Naša sprievodkyňa vedela anglicky veľmi dobre, čo bolo príjemným prekvapením.
Tunel si dal vraj postaviť kráľ Ferdinand II. Krajinu sužovali nepokoje a povstania, tak sa kráľ rozhodol zaobstarať si „tieto tajné zadné dvierka“, aby mohol ujsť v prípade potreby. Na výstavbe však pracovalo veľa ľudí, nedalo sa niečo také utajiť, preto tvrdil, že ide o nákupné centrum pre občanov.
Kráľ zomrel ešte skôr, ako bol tunel hotový a ten na istý čas upadol do zabudnutia. Až počas 2. sv. vojny sa využil ako úkryt. Nachádzajú sa tam toalety, autá, ale aj napr. hračky detí. Útočisko tu našlo 5000 – 10 000 ľudí.
miestne dobroty
Neodmysliteľnou súčasťou návštevy Neapola je určite ulahodenie chuťovým bunkám. 🙂 Zmrzlinu som už spomínala vyššie, teraz spomeniem 2 pizzérie – Da Michele e Sorbillo.
Obe pizzérie sú známe, majú dlhú tradíciu, pizza má úžasnú chuť a je relatívne lacná. V oboch prípadoch si však na pizzu musíte počkať v rade, a to pokojne aj hodinu.
Da Michele ponúka 3 druhy pizze a v súčastnosti je známa aj preto, že tam natáčali scénu z filmu Eat, Pray, Love s Juliou Roberts.
Sorbillo je „mladšia“ pizzéria, ale chuťovo je pizza asi ešte o niečo lepšia a môžete si vybrať z väčšieho množstva pízz.
Tip: Ak nechcete čakať v rade a nevadí vám, že sa pripravíte o atmosféru, objednajte si donášku. My sme to tak raz urobili a pizzu sme mali za pol hodinku. 🙂
Cestoviny sme jedli v reštaurácií len na jednom mieste, a to v Ristorante Pizzeria FESTA GIUSEPPE E FESTA ANTONIO S.A.S. Ja som vyskúšala „pasta e fagioli“, zatiaľ čo manžel si dal „alla bolognese“. Obe jedlá boli veľmi chutné, za dobrú cenu a s veľmi milou obsluhou. 🙂
Nezabudli sme ani na sladkosti a kávu, no veľa sme ich nejedli. Espresso majú výborné a lacné snáď všade, ale my sme ho ochutnali v kaviarni Diaz aj spolu s rumovou Babou a cappuccinom. Prekvapením v cappuccine bol pre nás obrázok morského koníka. 🙂
Sfogliatelle (ďalšie typické sladké pečivo) plnené mandľami (znova s espressom a cappuccinom) sme otestovali v cukrárni Sfogliate e sfogliatelle. Neboli sme vôbec sklamaní. 🙂
Ak sa ocitnete aj v prístave, kávičku vyskúšajte bar Immacolatella.
Neapol má svoje čaro, hoci na prvý pohľad vyzerá častokrát hrozivo. Nie je pre každého, ale určite treba vyskúšať. Ja návštevu neľutujem a na na všetky tie dobroty nikdy nezabudnem. 😀